Klopať, alebo neklopať?
Poslednú dobu začínam byť pravidelným návštevníkom rôznych ambulancií. Ťažko povedať, či je to už vekom, alebo následkom životného štýlu v mladosti. Kolega mi raz povedal, že po päťdesiatke chytím druhý dych. No neviem ,ešte som ho ani nevidel nieto chytil.
Vzhľadom na dlhé čakanie v čakárňach ma zaujala jedna vec a to sú nápisy na dverách ordinácií. V minulosti som sa stretával s dvoma typmi nápisov. Jeden nás prosil neklopať a druhý prikazoval nevyrušovať klopaním. Dnes je situácia podobná, ale pomaly sa to začína meniť, podľa mňa k lepšiemu. Moja diabetologička má totiž na dverách napísané “Klopte bez obáv“. Veľmi ma to potešilo, pretože to vyjadruje kladný postoj lekára k pacientom. Určite už každý zažil trpký pocit, keď po zaklopaní na dvere ordinácie ho zjazdila sestrička s upozornením na nápis na dverách. Takých nepríjemností som zažil viac a vždy som mal chuť sa otočiť a odísť. Konečne sa našiel niekto, komu klopanie na dvere nevadí. Ostáva len dúfať, že bude mať ďalších nasledovníkov. V konečnom dôsledku to podľa mňa prispeje k vzájomnej dôvere medzi pacientom a lekárom a následne k zlepšeniu úspešnosti liečebného procesu. V tomto duchu pre bolesti ruky som nedávno navštívil traumatologickú ambulanciu a... bol som sklamaný. Na dverách stálo napísané “Klopte len v prípade ohrozenia života“. Aj tak sa dá! Táto skúsenosť síce trochu schladila moje nadšenie, ale stále verím, že ľady sa raz pohnú. Či?