Dekubity = tabu v našich nemocniciach

Na začiatok jedna otázka. Načo platíme zdravotné odvody, ak pacienta , ktorý  mal odrobené viac ako 40 rokov po mesiaci vyháňajú z nemocnice s odôvodnením, že im to zdravotná poisťovňa nepreplatí? Tento pacient bol presunutý na oddelenie dlhodobo chorých(ODCH) do iného mesta. Hneď na začiatku však bola rodina upozornená, že tam môže byť iba 3 týždne, pretože viac zdravotná poisťovňa nepreplatí. Pacient na Slovensku má teda 7 týždňov na vyliečenie.  Ak sa dovtedy nevylieči má smolu. Je to nehorázne, ak na druhej strane si zdravotné poisťovne vytvárajú veľké zisky, o veľkých platoch a odmenách ani nehovoriac.
Ešte donedávna som  o téme preležaniny, či dekubity moc nevedel. Po určitých skúsenostiach s hospitalizáciou pacienta v nemocnici v Poprade a následne v Kežmarku som presvedčený, že touto témou je potrebné sa zaoberať a riešiť ju. Len jeden prípad , možno zo stoviek podobných: To, že pacient v Popradskej nemocnici dostal dekubity na chrbte a nohách sa rodina dozvedela po dvoch týždňoch. Jednalo sa o imobilného pacienta. Prvý krát to bolo rodine oznámené personálom na OAIM-are s tým, že už tak prišiel z interno –metabolického odd.(JIS ), kde keď som tento fakt len spomenul tiež sa začali vyhovárať , že k nim už taký prišiel z OAIM-ara. Taktiež službukonajúca doktorka z interno-metabolického odd. sa na túto tému so mnou odmietla baviť a odkázala ma na sestričky... Keď som chcel nejaké informácie od sestričiek  vždy som dostal odpoveď, že majú zakázané informovať o zdravotnom stave pacienta. Z tohto správania personálu nemocnice som nadobudol podozrenie, že niečo nie je v poriadku. Získal som dojem, že každú otázku  ohľadom preležanín, aj dobre myslenú s cieľom nejako pomôcť personál nemocnice bral ako útok na ich prácu. Podozrivý je aj fakt, ak návšteva vidí niekoľko dní po sebe pacienta  v rovnakej polohe, ako tomu bolo na ODCH v Kežmarku. Prvá otázka , ktorá každému napadne je, či v tejto nemocnici vedia niečo o polohovaní  imobilného pacienta.
Mne osobne to všetko pripadá veľmi podozrivé. Po mojej otázke riaditeľovi nemocnice v Poprade som dostal odpoveď, že  pacient mal vzhľadom na zdravotný stav vysoké riziko na vznik dekubitov a nemocnica urobila všetko na prevenciu ich vzniku. Nechcem nikoho obviňovať, no ak tomu tak bolo, prečo sa personál správal tak ako sa správal? Alebo je téma dekubitov pre nielen túto nemocnicu tabu?
To , že v popradskej  nemocnici ani zďaleka nie je všetko v poriadku svedčí aj fakt, že pri presúvaní pacienta z jedného oddelenia na druhé v rámci nemocnice som osobne dva razy do hľadával osobné veci pacienta, pretože personál pravdepodobne toho nebol schopný. Taktiež keď som raz upozornil sestričku interno-metabolického oddelenia na údaje o krvnom tlaku (na prístroji bol tlak 190 a personál bol v kľude), dostal som odpoveď, že to si netreba všímať, pretože prístroj je zlý. Ja sa pýtam, nie je náhodou pacient na internom-metabolickom  oddelení JIS odkázaný na presnosť prístrojov, ktoré ihneď akusticky upozornia ak sa niečo deje?
Úlohou službukonajúceho lekára je okrem iného  aj riešiť náhle zmeny už hospitalizovaných pacientov a mal by mať  k uvedenému potrebné základné informácie. Zjavne to tak podľa mňa nebolo, pretože službukonajúca lekárka v dvoch prípadoch nevedela povedať o zdravotnom stave pacienta ani slovo. Ja sa pýtam, ako by teda bola schopná riešiť náhlu zmenu zdravotného stavu pacienta, keď o ňom nevedela vôbec nič? Zdôrazňujem jednalo sa o čas a dobu, kedy iný doktor sa na oddelení nenachádzal.
Neviem ako je to v iných nemocniciach. Podľa internetových diskusií je stav podobný. V niektorých štátoch je percento vzniku dekubitov veľmi nízke. Na Slovensku sa údajne takáto štatistika nerobila. Asi vedia prečo. Každý bude so mnou súhlasiť, že prevencia vzniku preležanín je lacnejšia ako ich liečba a následky. Som presvedčený, že dekubity stoja za úmrtím mnoho pacientov, ktorí  umierajú v bolestiach a trápení , pritom majú právo na dôstojnú smrť.
Dokedy bude tento stav trvať? Zobudia sa už konečne zodpovedné osoby vo vláde, na ministerstve zdravotníctva, v národnej rade, či v nemocniciach?  Som presvedčený, že aj rodiny pacientov by chceli tento stav zmeniť, len je potrebné sa s nimi rozprávať a vysvetliť im, ako by mohli pomôcť. Nestačí  len strčiť príbuznému pacienta do ruky zoznam osobných a hygienických  vecí, ktoré treba pacientovi doniesť. Som toho názoru, že v 21 storočí by slová dekubity a preležaniny nemal už nik poznať.