Zamyslenie sa po 40 rokoch práce

V januári 2017 som po viac ako 40 rokoch práce z vlastnej iniciatívy dohodou ukončil svoj pracovný pomer. Môžem preto porovnávať ako to bolo za čias socializmu a ako to je v práci dnes. Aby bolo jasné o aký časový úsek sa jedná začal som pracovať v roku 1976 a skončil som v januári 2017. Celý čas som pracoval v robotníckej profesii v štvorzmennej prevádzke.

Pokiaľ ide i o mňa, za socializmu som si vždy povedal svoj názor a nebál som sa o prácu. Pravidelne mesačne sa konali výrobné porady, kde ak niekto naniesol nejakú pripomienku do mesiaca musel od zodpovedného vedúceho dostať odpoveď. Samozrejme o kvalite niektorých odpovedí by sa dalo diskutovať. No v princípe to fungovalo a na týchto poradách sa riešili problémy, informovalo sa o zmenách na prevádzke, ale hlavne vyčistil sa vzduch a utužil kolektív, čo podľa mňa bol predpoklad pre efektívnu prácu.

Dnes vedúcich pracovníkov problémy svojich podriadených nezaujímajú, pretože o porady, či nejakú ich obdobu nemajú záujem. Potom to tak na pracoviskách aj vypadá. Robotníci sa boja ozvať a ak sa aj nejaký taký nájde je mu jasne povedané, že ak sa mu nepáči nik ho tam nedrží. Niektorí vedúci si začínajú namýšľať, že sú vševedúci a podľa toho sa aj správajú. Čo na tom ak ich správanie niekedy už hraničí s porušením antidiskriminačného zákona, či bossingom? Však máme kapitalizmus, nie? V dnešnej dobe nie je problém nájsť pracovisko kde sa nedodržiava zákonník práce napríklad aj v tom, že pracovníci si každú návštevu u doktora musia nadrobiť, či sa neuznávajú takzv. paragrafy, na ktoré majú pracovníci zo zákona nárok! Ak dnes zamestnanec po dlhoročnej práci stratí zdravie a lekár mu odporučí nejaké úľavy tak má smolu, pretože to nikoho nezaujíma a už vôbec nie zamestnávateľa!

Tiež mám nejaké zdravotné problémy, no prácu som zvládal, až kým ma zamestnávateľ nezačal preraďovať bez oboznámenia a môjho súhlasu na inú pracovnú pozíciu, než na akú som mal pracovnú zmluvu, či sťahovať mi bezdôvodne prémie. Nebral do úvahy moje zdravotné problémy a podľa mňa tým porušoval zákonník práce. Mne osobne to zaváňa šikanou. Bol som donútený to riešiť tak, že som navštívil doktora, ktorý mi dal paragraf. Môj nadriadený (vše)vedúci mi ho však neuznal a začal sa mi vyhrážať napríklad okrem iného aj kárnym opatrením. Pôsobil na mňa dojmom, ako keby on chcel určovať, či mám, alebo nemám zdravotné problémy. Ktovie, možno po nociach študoval medicínu...

A čo povedať na nadriadeného, ktorý najskôr svojmu podriadenému dal dovolenku a potom keď zistil, že nemá kto robiť mu za to stiahol prémie? Takéto správanie by si za socializmu žiadny vedúci v živote nedovolil a ak, tak by ho poslali k psychiatrovi! Toto je možné jedine v dnešnej kapitalistickej demokracii!

Pre objektívnosť musím napísať, že aj za socializmu  sme mali jedného vedúceho, ktorý ak niekto išiel na ošetrovné s deťmi kričal, že on takých pracovníkov nepotrebuje, nech si nájdu inú prácu. Iróniou osudu bolo, že napokon sa aj jemu narodil syn, ktorý keď si čo i len s prepáčením prdol, tak pán vedúci sadol počas pracovnej doby do auta a utekal domov. Neviem či mu vtedy došlo, že takého vedúceho tiež nikto nepotrebuje... Len pre zaujímavosť. Tento pán svojim podriadeným požičiaval peniaze za ťažké úroky. Zvrátenosť nie je v tom, že požičiaval, ale v tom, že vlastne nemal dôvod im zvyšovať platy. Ľahko sa mohlo stať, že by robotníci už nepotrebovali požičať a vystačili by si s výplatou.

Pokiaľ sa jedná o platové podmienky, tak ako dnes bol s tým problém aj v minulosti. Ak zamestnanci požadujú zvýšenie platov, tak zamestnávateľ si vždy nájde výhovorky prečo sa to nedá. V minulosti však nebol taký veľký rozdiel medzi panstvom a robotníkmi. Keď dnes jeden manažér pred robotníkmi povie, že jemu 500 euro stačí na mesiac tak akurát na kávu, čo k tomu dodať? Pripadá mi provokáciou ak nevyplatenie vianočných odmien bude zamestnávateľ vehementne obhajovať nedostatkom financií a to na firemnom stretnutí, ktoré niečo stálo, no na druhej strane sa manažéri budú presierať na drahých autách, či dovolenkách a pod. Vrcholom je ak jeden nemenovaný výrobný riaditeľ zasiela emailom z takto drahých dovoleniek pravidelne nevyžiadané fotky svojim podriadeným. Myslím, že po vzhliadnutí fotiek sa pracovníci v práci moc nepretrhnú. Určite by ich viac inšpirovali tie vianočné odmeny. Možno by mal niekto tomu trapkovi vysvetliť čo je to spam.

Ďalším faktom, ktorý tiež niečo naznačuje je administrácia, ktorá je v súčasnosti minimálne 3x väčšia ako v minulosti. Len pre porovnanie. Kedysi mal podnik jedného riaditeľa a štyroch námestníkov. Dnes je takýto podnik rozdelený na množstvo akcioviek a každá má svojho výkonného, výrobného, finančného, ekonomického a ešte neviem akého riaditeľa. Keď k tomu prirátam sekretárky, vedúcich oddelení a rôzne iné technické funkcie, tak nakoniec mi s troškou nadsázky vychádza, že robotníci budú pomaly v menšine.

Jeden z problémov vidím pri výbere riadiacich pracovníkov. Podľa mňa nestačí byť len dobrý odborník a mať vysokú školu. Je potrebné byť aj človekom! Vážny problém je podľa mňa aj ten, že pracovníci, ktorí sú niekoľko rokov pred dôchodkom na rozdiel od socializmu nie sú nijak chránení ! Potom sa stávajú prípady, kedy pracovník pracuje celý život pre firmu a pár rokov pred dôchodkom je pre zdravotné problémy prepustený, alebo ho zamestnávateľ svojim arogantným správaním donúti dať výpoveď. Takéto prípady by mali byť ošetrené aj v kolektívnej zmluve, no to by sa museli zobudiť hlavne odbory.  

Určite sa nájde niekto, kto to vidí inak ako ja. Nebránim sa tomu. To, že som ja v práci vydržal tak dlho je aj o kompromisoch. Priznávam, mal som aj šťastie na zamestnávateľa, ktorý dlhodobo dokázal udržať zamestnanosť a pridal aj nejaké benefity.  Žiaľ, poslednú dobu to tam nabralo podľa mňa zlý smer a aj to bol okrem môjho zdravotného stavu dôvod na ukončenie pracovného pomeru. 

V tomto článku som použil svoje vlastné skúsenosti, ale i skúsenosti známych aj z iných podnikov. Veľa sa ich tu aj nevošlo. Keď to zhrniem som presvedčený, že robotníci majú v dnešnej dobe na pracovisku menšiu demokraciu a väčší strach ako v minulosti. Práca na nočných zmenách, či rizikových pracoviskách nie je dostatočne finančne ohodnotená, no nebola ani predtým. Organizácie nie vždy dodržujú termíny na dodanie ochranných pracovných pomôcok, ako sú montérky a obuv, no nedodržiavali to ani predtým. Rozdiel tu však je. Keď sa predtým robotníci sťažovali, nebáli sa o prácu tak ako dnes! Dokedy to pracujúci budú znášať je len a len na nich. Majú totiž v rukách jedno veľké eso pred ktorým sa trasú aj najväčší kapitalisti a to je štrajk. Naposledy ho úspešne uplatnili robotníci z Podpolianskych strojárni v Detve.

Na záver len toľko: Konečne som slobodný človek. Ráno nevstávam do práce, nočné zmeny sú pasé a hlavne sa nemusím pozerať na niektorých arogantných (vše) vedúcich!