Ako nám bolo a ako nám je
Minule som na facebooku čítal tento status:
„Za bývalého režimu chodili ľudia usmiati, navzájom si vážili jeden druhého, uctievali sa, pomáhali si navzájom, venovali sa svojim rodinám, každý kto mohol pracovať mal prácu. Jedinou starosťou väčšiny ľudí bolo rozhodnúť sa s kým a ako prežijú víkend. Teraz za tejto doby chodia ľudia uzatvorení do seba, smutní, v takmer každej rodine je nejaký existenčný alebo rodinný problém, mladí ľudia sa rozvádzajú, alebo pre istotu žijú ako druh s družkou, majú problém s bývaním a pod. Starosť s rozhodovaním sa o tom, ako prežijú víkend, vystriedala u mnohých starosť za čo kúpia svojim deťom topánky, oblečenie, kde zoženú peniaze na školské potreby, na lieky, za čo zaplatia elektriku, bývanie, strach z toho kedy ich osloví exekútor.“
Podobný názor má aj jeden nemenovaný veľmi aktívny poslanec na sociálnych sieťach za stranu Smer. Je to naozaj tak? Myslím, že trochu objektívnosti by nezaškodilo. Áno sociálna politika za socializmu bola lepšia a aj práca bola (myslím si však, že momentálne je aj teraz) a hlavne stavali sa byty, ktoré však neboli celkom zadarmo, ako sa to tvrdí, ale dodnes dobre slúžia. Rodilo sa viac detí, pretože mladí manželia mali kde bývať a mali napríklad možnosť čerpať mladomanželskú pôžičku. Na to nadväzoval fakt, že na dôchodcov mal kto robiť. Dnešní dôchodcovia v dobrom spomínajú na bezplatné zdravotníctvo, či školstvo a oprávnene.
Netreba zabúdať na negatíva z tejto doby, čo sa dnes deje veľmi často. Nebudem tu riešiť päťdesiate roky, ktoré som nezažil. Podľa mojich osobných skúseností predstavitelia strany nie len na úrovni okresu, či kraja sa nezaujímali o názory, či problémy radových členov a občanov, ba naopak ak sa niekto ozval snažili sa ho umlčať napríklad aj zosmiešňovaním. (Nejak podozrivo mi to pripomína konanie strany Smer) Ako negatívum tiež beriem fakt, že robotníci, možno nie všetci, žili od výplaty k výplate a o nejakom luxusnom živote sa určite nedalo hovoriť. Mali sme vedúceho, ktorý namiesto toho, aby pracujúcim zdvihol platy, tak im pred výplatou požičiaval za nehorázne úroky! Teraz to majú robotníci ešte horšie, ale tiež nie všade. Ide hlavne o absurdné správanie sa (vše) vedúcich pracovníkov a s tým spojený bossing na pracoviskách.
Pokiaľ ide o dnešok musím spomenúť dôchodkový systém, ktorý je v zlom stave a uvidíme ako si s tým terajšia aj budúce vlády poradia. Veľa práce ich čaká aj ohľadom zdravotníctva, ktoré nie je určite v dobrej kondícii. Ohľadom občanov, ktorí majú strach z toho, kedy ich osloví exekútor, by som rád videl štatistiky akým spôsobom sa do tejto situácie dostalli. Rôzne snahy politikov o nejakú formu exekučnej amnestie sa mi zdajú nefér voči zodpovedným občanom, ktorí si odtŕhajú od úst a bezhlavo sa nezadlžujú.
Vždy bude skupina, ktorá socializmus bude chváliť a naopak skupina, ktorá ho bude haniť. Pravda bude asi niekde medzi a mali by sme si z každej doby vybrať to dobré, pretože dokonalý systém zatiaľ ešte nikto nevynašiel.
Faktom však ostáva a nakoniec aj udalosti z novembra 1989 hovoria o tom, že občania až tak spokojní neboli. A svedčí o tom aj pre mňa veľmi zaujímavý fakt, že v roku 1975, teda za socializmu na Slovensku zomrelo následkom samovraždy 644 ľudí a v roku 1985, to už bolo 748 ľudí! Prekvapivo pre mňa sa toto číslo za súčastného kapitalizmu vôbec nezdvihlo.
V dnešnom kapitalizme vidím ako veľký problém sociálnu nespravodlivosť. Je trestuhodné ak na jednej strane máme u nás napríklad dôchodky na úrovni životného minima, či zárobok robotníkov na úrovni minimálneho platu a na strane druhej novodobých zbohatlíkov, ktorí nevedia preukázať zdroj svojich príjmov. Podľa mňa dnes žijeme v rozhádanom štáte, kde každý môže každého obviniť bez dôkazov a nič sa nedeje. No najhoršie, čo sa môže stať, je ak občania na to rezignujú a túto rezignáciu prejavia napríklad vo voľbách.